Zimný príbeh na OSJL
Pretiahla som si cez hlavu prikrývku. Zvuky ňou preliezali precedené, ale aj tak sa mi zapichovali do bubienkov, vyvolávali podráždenie a odpor k rodinnému spoločenstvu. Ráno je vraj psychicky najlabilnejšie. Je vraj zhubné kritizovať ráno deti a manželov. Ráno, čítala som, je duša bezradná a zraniteľná, zmäknutá spánkom, treba sa jej dotýkať jemne.
Už sa mi vôbec nechcelo spať...
Toto je úvod poviedky J. Blažkovej - Poviedka plná snehu. To, ako sa s jej dokončením popasovali súťažiaci OSJL si môžete prečítať práve teraz.
... Ani v snoch by som nenašla pokoj, po ktorom som tak beznádejne túžila. Musela by som čeliť nástrahám ukrytým v najtmavších kútoch, a na to som vôbec nemala silu. Všetko, čo sa udialo v posledných mesiacoch, ma pripravilo o všetku chuť žiť ako predtým.
Tú najkrajšiu vec, úsmev, som považovala za lož. To najupokojujúcejšie gesto, objatie, už nemalo význam a vôbec nepomáhalo. Smiech predstavoval len zvuk trhajúci ušné bubienky. Tráviť čo len krátku dobu s tými, ktorých som kedysi milovala, bolo pre mňa utrpením.
Radšej som sa uchýlila do svojej tmavej spálne, kde som bola aj teraz. Ako vždy. Nikým nerušená a s vraždiacimi myšlienkami, ktoré som už považovala za starých dobrých známych.
Zhodila som zo seba prikrývku a s ťažkosťami vstala. Prišla som ku skrini a vytiahla z nej biely vlnený sveter. Pretiahla som si ho cez hlavu a vzdychla si.
Znovu sa to všetko začína. Ďalší deň. Ďalšie utrpenie a nová bolesť.
„Mami?“ spoza dverí sa ozval tenký hlások.
Nahodila som dokonalý úsmev a otvorila dvere.
Lucia Mencáková
... Uvedomila som si, čo všetko ma ešte dnes čaká a bolo mi ešte horšie. Nechcela som nikoho vidieť a zmocnil sa ma neskutočný pocit nechuti, no musela som vstať. V kuchyni ma milo privítali manžel i deti. Moja nálada sa však vôbec nezmenila. Jediné, čo som zo seba dokázala dostať bolo: „Dobré ráno.“
Môj manžel, ako vždy, postrehol, že niečo nie je v poriadku a začal sa vypytovať. Nemala som chuť vysvetľovať mu, že chcem byť sama. Vrhla som naňho nenávistný pohľad, aby pochopil, že má byť ticho. On však neprestával a vo mne to začínalo vrieť. Za normálnych okolností som úplný flegmatik, ale tento raz by to nik nepovedal. Zaťala som ruky v päsť a odvrkla: „Daj mi pokoj! Nechcem nikoho vidieť!“
Manžela to zaskočilo. Vôbec sa mu nečudujem, ani ja som sa nespoznávala.
Počas raňajok sme sa vôbec nerozprávali. Moja nálada sa upokojila až poobede, keď som sa vrátila z práce. Potom sme sa mohli normálne porozprávať!
V ten deň som si uvedomila, že rána sú pre človeka skutočne náročnejšie, než iné časti dňa.
Martina Sedláčeková
... Nedokázala som prestať myslieť na včerajšiu hádku. Na to, ako som kričala na svoju dcéru. Na to, ako ona kričala na mňa.
Mohol to byť nádherný večer. Ona išla do kina s priateľom, ja a manžel sme v obývačke pozerali Titanik.
Nepotopiteľná loď sa práve začala potápať, keď sa moja dcéra vrátila domov.
A smrdela ako alkohol a cigarety.
Vtedy sa začala moja nočná mora.
„Zbláznila si sa?“ kričala som nahnevane. Moja dcéra si defenzívne založila ruky na hrudi.
„Robia to všetci,“ odsekla mi, „prečo by som ja nemala?“
„Stále si moja dcéra! A moja dcéra predsa nefajčí ani nepije!“
„Mám skoro 18,“ zavrčala.
„Správne,“ súhlasila som, „skoro. Teraz choď do svojej izby. A daj mi telefón i tablet.“
„Nenávidím ťa!“ zvolala ona. Potom za sebou tresla dverami.
Tie spálňové sa otvorili a dnu vošiel môj manžel.
„Viem, že nespíš,“ povedal, keď vliezol ku mne do postele a objal ma, „a viem, že vy dve to spolu zvládnete.“
Katarína Jurčová
... Vstala som, pomaly som vytiahla nohy spod deky a položila ich na chladnú zem. Aby som si nenarušila svoj ranný rituál, išla som si po župan. Ach, tieto rána. Kombinujú zimu a chlad, ale aj nestabilitu môjho dňa. Raz len vstávam a prežívam, inokedy žijem.
Urobila som si horúcu kávu a obliekla sa.
Vyrážam.
Posúvam sa o kúsok vpred v mojom diári. Ani neviem, prečo sa ním stále riadim. Aj tak ma iba obmedzuje. Rezkým krokom sa dostávam až do práce, kde ma už čaká každodenná rutina.
Zrazu sa prudko strhnem.
Mám pocit, že sa niečo deje. pozerám sa na budík a skríknem: „Zaspala som!“.
A to som si myslela, že sa mi už vôbec nechce spať. V tom momente som musela zaspať.
A že diár, pff!
To bol len sen. Čaká ma ďalší deň plný chaosu.
Richard Pospíšil
